„Navaríš večeru?"
„Neviem variť..."
„Čo ťa v tom meste učili..."
Povzdych. Stý raz vyslovená otázka - stále rovnaká odpoveď. Ľúbim ju.
Pritisnem sa bližšie a vraciam jej to. Že neviem, kde končia prsia a začína brucho.
Zarehoceme sa.
Rybník zamrzol. Tak, ako každý rok, znova uväznil všetky tie slzy, podvodné hriechy a stratené predmety. Tak, ako každý rok, nechal si moje korene.
Navštívim Starú Lásku. Starý zvyk. Chutí mi. Oženila sa, má tri deti a vyzerá šťastne. On aj ona. Dobrá Kamarátka so Starou Láskou. Aj ja chcem mať tri deti. A troch psov. A veľký minivan, aby som to všetko naložila a odviezla k mame na obed. Lebo tá bude žiť večne.
Ešte cesta za otcom. Aj on má tri deti. A nevyzerá šťastne. Možno len unavene. A nemôže ich odniesť mame na obed, lebo by ich vyrazila.
Rozprávame sa. Inak, ako s mamou. Bez smiechu. Myslím, že mu rozumiem.
Sestre nechám odkaz u susedy. Aj tak sa vidíme o týždeň na mojej oslave. Príde, prespí, prekecáme celú noc, ráno jej nafarbím vlasy a znova ju vyšlem do kraja, ktorý ja už vlastne nepoznám a on na mňa pomaly zabúda.
„Kedy prídeš znova?"
„Neviem, mami. Ozvem sa."
Pohladkám ju. Vráti mi to.
Díva sa na mňa ustarostene. Vlastne aj ja na ňu. Vidíme si dovnútra. Každá sama v tom svojom svete. Ona už - ja ešte.
Prídem domov, napíšem krátku správu, že všetko je OK. Pod vankúš si strčím levanduľové vrecúško, čo mi dala do skrine. Zhasnem a znova sa vraciam späť. Starý zvyk. Chutí mi.
