O výraze jej tváre, keď začula prvé tóny skupiny Zóna A nebudem hovoriť – nevedela by som ho dostatočne opísať. Text piesne sa jej však páčil – vzhľadom na jej momentálnu škriepku s naším domácim miláčikom sa jej zdala pesnička o tom, ako sa Koňýk hrá na psíka hľadajúceho svoju paničku, symbolická a celkom sa na nej bavila. Potom sa ma spýtala, kto sú to zač. „Zóna A“ hovorím jej.„Zóna čo??“„Zóna A, mami...“„Júúj, pre mňa je to zóna nevedomosti...“ bola jej reakcia, ale napriek tomu sa zapozerala. Vypočula si ich rozprávanie o životnom štýle, o hudbe, o politike (pri tejto téme sa jej na tvári objavil nepatrný úsmev a mám taký pocit, že si tých pánov obľúbila ešte o čosi viac). Keď sa na obrazovke objavila tvár lídra Koňýka, hodila na mňa zhrozený pohľad:„Ako sa to volá? Kurník???“Potom sa ešte povyzvedala, prečo nemajú číra a keď zistila, že na hudobnej scéne sa Zóna A pohybuje už od 80.rokov, zalomila rukami a vyhlásila, že ako vidí, má ešte veľké medzery. Dala mi pusu na čelo a so slovami „Idem do Hladiny A“ šla si ľahnúť...
3. nov 2006 o 08:24
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 164x
Ako sa moja mama s punkom zoznámila
Je ročník 58 a hudobná časť jej srdca kedysi patrila Karlovi Gottovi (ako sama hovorieva – odkedy má toľko detí s toľkými rôznymi ženami, prehodnotila svoj postoj aj k jeho spevu...). A tak pre ňu bola včerajšia relácia Pod lampou novým poznaním.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(9)